„Mami??“ ozvalo sa malé dievčatko sediace pri peci pozorujúce svoju mamu pri práci.
„Áno miláčik?“ prerušila svoju robotu mama a s láskou sa pozrela na svoju sedemročnú dcérku. Aj keď malá bola chorá(mala vysokú lámavosť kostí) a takmer stále chodila obviazané v obväzoch nestratila chuť do života. Neustále by behala a skákala. Občas to bola pre jej mamu trápenie. Musela totiž neustále na ňu dozerať aby sa jej nič nestalo. Stačil totiž iba slabý tlak a hneď bolo niečo zlomené.
„Môžem sa ísť poprechádzať do parku?“ spýtalo sa s nádejou v hlase. Už mesiace sa jej nič nezlomilo, a tak dúfalo, že ju mamička pustí. Keď mama počula otázku dievčatka stislo jej srdce. Vedela totiž ako jej dievčatko neznáša to, že musí byť stále zatvorené. Už dlhšiu dobu jej takúto otázku nepoložilo.
„A dáš si na seba pozor?“ spýtala sa ho, „nebudeš behať skákať? Budeš sa prechádzať pekne pomaličky a dávať pozor aby sa ti nič nestalo?“
Keď dcérka započula v matkinom hlase možný náznak súhlasu rozžiarili sa jej oči a rýchlo prikývla.
„Áno dám. Sľubujem,“ pozrela sa na matku.
„Dobe teda,“ povedala matka, „ale iba na hodinku a naozaj si na seba dávaj pozor.“
„Budem,“ odvetilo dievčatko pomaličky sa postavilo a objalo matku, potom schytilo barle a s veselým krokom sa vybralo do parku. Matka sa postavila k dverám a pozerala sa za dievčatkom až dovtedy, kým jej nezmizlo z dohľadu. Potom sa opäť vrátilo k vareniu obeda počítajúc minúty do návratu dcérky.
Dievčatko si veselo vykračovalo smerom do parku. Bolo rado, že mu mamička povolila ísť von. Už z diaľky počulo detské hlásky. Tešilo, že tam nebude samo. Keď prišlo do parku uvidelo sa hrať malé deti. Chcelo sa k nim pridať avšak deti na ňu pokrikovali.
„Zmizni mrzák... tu nemáš čo hľadať choď preč,“ deti vedia byť naozaj niekedy veľmi kruté. Malému dievčatku sa nahrnuli slzy do očí. Tak veľmi sa chcelo s nimi hrať. „Zmizni.. čo nevidíš že ťa tu nikto nechce... zmizni mrzák“ kričali ďalej. Dokonca do nej hodili aj kamienok, ale našťastie netrafili. Dievčatko sa otočilo a zo slzami v očiach sa ponáhľalo domov. Keď tam prišlo, utekalo k svojej mamičke.
„Mami, mami,“ plakalo, „ony mi hovorili, že som mrzák a nechceli sa so mnou hrať. Hádzali do mňa kamene!“ plakalo a plakalo. Matka si privinula dcéru na prsia. Do očí sa jej vhrnuli slz. Práve od tohto chcela svoju dcérku uchrániť. Nepodarilo sa jej to.
„Anjelik to bude v poriadku,“ tíšila ju matka hladkajúc ju po vláskoch. „To prejde. To bude v poriadku.“Dievčatko len plakalo a plakalo.
Dni sa míňali a dievčatku táto udalosť neschádzala z mysle. Stále na ňu muselo myslieť, a to ju veľmi trápilo. Nikdy sa nestretlo s takou krutosťou u ľudí. Vždy bolo chránené matkiným náručím. Niečo sa v ňom v ten deň zlomilo. Už nebolo také veselé. Už sa nechcelo ísť poprechádzať do parku. Jeden stret s ľudskou krutosťou a z veselého dievčatka sa stal uzavretý tvor. Jeho mamičku to veľmi zarmútilo, ale nevedela čo robiť. Nevedela, ako si prinavrátiť svoje veselé dievčatko späť. Netušila, ako hlboko a nevyliečiteľne bolo zranené to detské srdiečko. Nechcela, aby jej sa dcérka stretla s ľudskou krutosťou. Chcela, aby videlo len pokoj a lásku.
Po niekoľkých mesiacoch sa dievčatko opäť vybralo do parku. Nechcelo tam ísť, ale chcelo urobiť mamičke radosť. Ako sa približovali k parku čoraz viac a viac dúfalo, že tam nikto nebude. Nestalo sa tak však. V parku sa opäť hrali deti. Dievčatko sa chcelo otočiť a vrátiť sa domov. Zrazu uvidelo, ako sa k nemu priblížil malý drobček - dievčatko.
„Nechceš sa ísť so mnou hrať?“ spýtalo sa s úsmevom. Dievčatko na neho chvíľku len nemo hľadelo. Toto nečakalo. V jeho srdci sa začalo čosi hojiť. Rana sa zoceľovala. Čo všetko dokáže zmeniť úprimný úsmev a priateľské slovo? Dievčatko prikývlo. Podalo drobčekovi ruku a išlo sa s ním hrať. Mamičke stojacej obďaleč vyhŕkli do očí slzy. Slzy šťastia. Vedela, že jej dcérka je zachránená. So slzami v očiach, s úsmevom na perách a s láskou v srdci sa pozerala na svoje dievčatko hrajúce sa s drobčekom.
Netvrdím, že svet je len krutý. Áno, nachádza sa v ňom veľa lásky a dobra. Avšak často sa stáva že len jedna udalosť, že len jeden stret s ľudskou krutosťou dokáže navždycky zmeniť človeka. Avšak stret s ľudskou dobrotou ho dokáže ovplyvniť ešte viac. Práve dobro je to, čo máme rozsievať okolo seba aby bol svet krajší.
Tento príbeh si dovolím ukončiť pár veršami z jednej českej piesne:
„Mamičko, mámo až budú v ráji, budú sa moct s andílky hrát?
Mamičko, mámo až budú v ráji, nebudú se mi smát a říkat, že jsem mrzák??“
