Už takmer od polovice októbra na nás v každom obchode číha vianočná výzdoba, vianočná reklama, vianočné akcie, vianočné piesne či dokonca aj vianočné stromčeky... Proste všetko čo sa týka Vianoc. Je to akýsi znak, že za dva mesiace sú už Vianoce, a tak treba začať stresovať, čo kúpim tomu ako darček a čo hentomu. A pri takej ponuke vybrať si, rozhodnúť sa? Prakticky nemožné. Ak niekto jasne nevie, čo chce, je stratený. Ale aj pre toho, kto vie, čo chce, je ťažké odolať lákavým ponukám. Človek sa začne náhliť, aby získal niečo, čo vôbec nepotrebuje, ale myslí si to, pretože si to myslia média, obchodníci a v reklame, v televízii to vyzerá ako najpotrebnejšia vec na svete, bez ktorej človek už nevydrží ani o deň dlhšie. A ak chceme byť cool, musíme sa predsa riadiť pravidlom. „Ukáž mi koľko máš peňazí, čo vlastníš a koľko ťa to stálo, ja ta ti poviem či si IN." A Vianoce? Ich kúzlo a posolstvo sa pomaly ale isto vytráca. Stráca sa vo vianočnom nákupnom zhone. V „prejedení" sa Vianoc. Veď komu by sa takmer dvojmesačné Vianoce „neprejedli"? A keď príde tá dlho očakávaná chvíľa, sme natoľko vystresovaní, že si to poriadne ani neužijeme.
Spomínate, keď sme bolí malí, ako sme sa tešili na Vianoce? Áno tešili sme sa na darčeky. Boli sme plný očakávaní, čo nám „Ježiško" prinesie a či sme boli cez rok dobrí. Avšak nebolo dôležité, ČO dostaneme, ale TO, že niečo dostaneme.
U nás doma, my, deti, sme nikdy nedostali peniaze na nákup darčekov. Ak sme chceli niekoho obdarovať, museli sme to samy vyrobiť. Samy na tom natrápiť. Bolo v celku jedno, ako to vyzeralo. Či to bola potrebná vec, alebo úplná blbotinka. Dôležitý bol úmysel. Dôležité bolo, že sme mali snahu niečo vyrobiť, vložiť do toho kúsok seba a obdarovať. To sa cenilo najviac. Bolo nádherné vidieť radosť na tvári súrodenca, keď si rozbalil mnou vyrobený darček. A to bol vtedy pre mňa najväčší darček celých Vianoc.
A práve v tomto spočíva kúzlo Vianoc...